V
NR SR je uložený originál Pittsburskej dohody. Tento dokument je
takmer od jeho vzniku často dezinterpretovaný. Aj preto bol
prepísaný na pylón Štefánikovej sochy v Bratislave.
Pittsburská
dohoda je dokumentom o tom, že americkí Slováci a Česi neboli k
udalostiam súvisiacim so zamýšľaným spojením českých krajín
a Slovenska ľahostajní. Je aktom, ktorým predstavitelia Slovenskej
ligy, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov
vyjadrili svoj súhlas s programom spoločného štátu. V ňom, na
rozdiel od Uhorska mala byť slovenčina úradným jazykom. Slovensko
malo mať svoju administratívu a súdy.Spoločný štát mal byť republikou s demokratickou ústavou. Najdôležitejším aj na pochopení dohody v súčasnosti bol posledný odsek "Podrobné ustanovenia o zriadení česko-slovenského štátu ponecháva sa oslobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom", teda budúcim poslancom československého parlamentu. O vnútornom usporiadaní štátu už mali rozhodovať oni. Americkí Slováci a Česi totiž mali priamu skúsenosť so životom v demokracii a vedeli, že závažné rozhodnutia v USA prijíma kongres. Preto i Pittsburskú dohodu formulovali ako odporúčanie reprezentantov zúčastnených spolkov bez nároku na akúkoľvek právnu relevanciu.
Jej prvé dezinterpretácie sa objavili takmer vzápätí a pochádzali z kruhov maďarskej iredenty. Z iniciatívy jej agenta Františka Jehlicsku sa na falošný pas vydal Andrej Hlinka do Paríža na mierovú konferenciu, kde chcel s nulovou znalosťou o medzinárodnoprávnych podmienkach, za akých sa Slovensku podarilo vymaniť z Uhorska, ale s o to väčším nadšením "bojovať za slovenskú reč", mávajúc týmto medzispolkovým dokumentom.
V priebehu vojny sa tvorili nové zásady uznávania nových štátov a šance Československého národného výboru v Paríži na uznanie budúceho spoločného štátu vzrástli najmä po vstupe USA do vojny v apríli 1917. Z hadiska medzinárodného práva k najdôležitejším dôvodom na uznanie Československa Spojencami patrila jeho armáda - čs. légie, bojujúce na strane Dohody.
Do jeho dočasného Národného zhromaždenia nastúpili predovšetkým poslanci s riadnym mandátom, zvolení ešte do rakúskeho a uhorského snemu. Česi ich mali desiatky, Slováci dvoch. Zvyšok sa mal doplniť menovaním, no i s tým boli veľké problémy. Mnohí Slováci sa v tom čase ešte báli exponovať v novom štáte, neveriac, že Uhorsko naozaj definitívne zaniklo. Na voľné kreslá v Slovenskom klube preto nastúpili niekoľkí Česi (napr. Dr.E. Beneš, Dr.A. Masaryková).
Rovnaká bola aj situácia v súdnictve. Predstava, že na hlavné pozície v justícii nastúpia Slováci, ktorým Maďari dobrovoľne uvoľnia miesta, sa ukázala nereálna. V decembri 1918 vyšlo najavo, že "pre nedostatok slovenských kandidátov" nebolo ani koho na súdy dosadiť.
V marci 1919 Dr. V. Šrobár konštatoval, že "tu sú márne všetky naše ohľady, lebo doterajšie naše súdy, ktoré sme doteraz nemohli nahradiť a obsadiť spoľahlivými ľuďmi, stávajú nám všemožné prekážky, takže niektoré súdy vyhlasujú ešte i teraz rozsudky v mene Maďarskej republiky.
Nemáme dosiaľ dostatok našich ľudí. Spočiatku sme si mysleli, že budeme môcť upotrebiť za sudcov našich ľudí, ale poznali sme, že ich veru nemáme a budeme asi nútení povolať aj sudcov z Čiech a Moravy."
Zo štatistiky vyplývalo, že v roku 1910 bolo v Uhorsku 2646 sudcov, z toho jeden Slovák. Už roku 1917 si E. Stodola povzdychol: "Nehovoríme, že je tomu aj v súčasnosti tak, veď je počet slovenských renegátov bohužiaľ veľký. Ale smutným faktom zostáva, že sme si nevychovali dostatočný počet národne zmýšľajúceho právneho dorastu - o mnoho menej než Rumuni, Nemci a Srbi uhorskí." Chýbala i slovenská právnická terminológia. "Sme bez názvoslovia, nevieme sa o právnych veciach jeden s druhým v našej materinskej reči zhovárať, tým menej vieme niečo poriadne napísať." Vedel, že i keby sa hneď povolilo používanie slovenčiny na súdoch, čo v roku 1911 zákon o súdnom poriadku znemožnil, nikto ju na potrebnej úrovni neovládal.
Pittsburská dohoda je historický dokument. Krajania v USA ním odporučili budúcim občanom ČSR vybudovať v novom štáte demokratické zriadenie amerického typu. Prezentovať ju však ako akýsi "základný kameň" slovenskej štátnosti či samostatnosti je nielen diletantizmus, ale i znevažovanie medzinárodnoprávne záväzných mierových zmlúv, umožňujúcich vyňatie územia Slovenska spod svätoštefanskej uhorskej koruny.
Je len historickým paradoxom, že o porušovaní dohody najviac vykrikovali tí, pre ktorých demokracia nielenže nebola prioritou, ale po októbri 1938 ju začali najusilovnejšie likvidovať - spolu s československým štátom, ktorý ju garantoval.
JUDr. Katarína
Zavacká, pracovnice SAV
